Andrej Žiarovský v Denníku N: Bez jadra to nepôjde. Strategický pohľad na budúcnosť energetiky

O aktuálnych výzvach v oblasti jadrovej energetiky, o perspektíve výstavby nového jadrového zdroja na Slovensku, o geopolitických súvislostiach, ale aj o potenciáli recyklácie vyhoreného paliva hovorí v rozhovore pre ekonomickú sekciu Denníka N Andrej Žiarovský, riaditeľ pre strategický rozvoj a medzinárodné projekty našej spoločnosti.

V rozhovore na bit.ly/4mxsvnb si okrem pomenovania veľkých globálnych výziev VUJE, a. s., prečítate:

• Ako sa dá výstavba novej atómovej elektrárne obhájiť aj v čase kolabujúceho zdravotníctva a padajúcich mostov;
• Prečo je v poriadku, že o dodávateľovi sa nerozhodne len podľa ceny, ale aj na základe vzťahov medzi vládami;
• Že Maďarsko naznačilo záujem postaviť spoločné úložisko jadrového odpadu pri hraniciach;
• Že obnoviteľné zdroje treba využívať vždy, keď sa to dá, no iba na nich energetika stáť nemôže.

 

Aké je dnes pracovať v jadrovom biznise?

Povedal by som, že je to až euforické. Po desaťročiach, keď bolo jadro skôr na okraji energetického mixu a zdalo sa, že všetko vyriešia obnoviteľné zdroje, sa ukazuje, že bez stabilného a geopoliticky nezávislého zdroja to jednoducho nejde. Ukázala nám to aj vojna na Ukrajine.

Plyn, ktorý sa predtým javil ako veľmi perspektívny – a hovorím to ako človek, ktorý má skúsenosť aj s konvenčnou energetikou – sa ukázal ako problematický. Paroplynové elektrárne majú vysokú účinnosť a sú výkonovo flexibilné. Preto sa dlho zdalo, že v kombinácii s obnoviteľnými zdrojmi sú ideálnou dvojicou. Ich slabinou však je závislosť od okamžitej dodávky paliva – zemného plynu, ktorý, ako sme videli, sa dá použiť aj ako zbraň. Nezávislosť pri jadre je oveľa väčšia – zásoby paliva si viete vytvoriť aj na niekoľko rokov. Aj keby sa dodávateľ stal problematickým, máte dosť času nájsť alternatívu. Dnes už pre každý druh paliva existuje viac dodávateľov..

Takže svet objavil jadro nanovo. Dokonca mám niekedy pocit, že už to zachádza do opačného extrému, podobne ako v 50. rokoch, keď sa hovorilo, že reaktory budú za každou dedinou. Lenže jadrová energetika je veľmi komplexná a náročná na vedomosti aj bezpečnostné štandardy. Stále treba mať na pamäti, že v reaktore krotíme elementárne sily prírody.

Spomínali ste, že jadro je do značnej miery nezávislé od geopolitiky. Ale keď sa pozrieme na to, ako sa súperí o zákazky na dodávky paliva či reaktory, je to naozaj tak?

Áno, ale má to svoje špecifiká. Obstaranie jadrovej elektrárne je do istej miery podobné nakupovaniu zbraní. Oboje nakupujete len od priateľov. Preto sú pri týchto zmluvách rozhodujúce aj vzťahy medzi vládami.

To, čo som myslel pod „nezávislosťou“, je skôr znížená zraniteľnosť. Európa chcela postaviť svoju energetickú budúcnosť na plyne a videli sme, kam to viedlo. Slovensko napríklad potrebuje približne 5 miliárd kubíkov plynu ročne. Pri jadre takúto závislosť nemáte. Nemusí sem každý deň niečo pritiecť.

Zásoby paliva si viete urobiť aj na tri roky – to vám dáva priestor na to, aby ste v prípade problémov vedeli včas prejsť na iného dodávateľa.

Vláda hovorí o tom, že potrebujeme novú veľkú atómovú elektráreň, čo by bola jedna z najdrahších vecí, akú by sme na Slovensku – hádam s výnimkou diaľnic – postavili. Povedzme, že som človek, ktorý má skúsenosti s plesnivými nemocnicami, meškajúcimi vlakmi a neochotnými úradníkmi, ktorých sa musím stále o niečo doprosovať. Myslíte si, že pochopím, prečo sa ide hľadať desať miliárd práve na novú atómku?

Energetika takisto patrí medzi základné piliere fungovania štátu. Vo chvíli, keď vám nejde kúrenie – a bez elektriny, nefunguje ani plynový kotol – alebo keď sa nerozsvieti svetlo, ide všetko ostatné bokom.

Momentálne žijeme z hľadiska dostupnosti energie šťastné obdobie – elektriny je dosť, stlačíte vypínač a svetlo sa rozsvieti. Ale ja si ešte pamätám časy, keď to nebolo také samozrejmé. Uplatňovali sa takzvané odberové regulačné stupne.

Keď sa pozrieme na širší kontext v strednej Európe – Poliaci prechádzajú z uhlia na jadro, ale kým ich reaktory nabehnú, budú mať zápornú bilanciu výroby elektriny. Očakáva sa to niekedy po roku 2029. Česká republika sa pri odstavovaní uhlia zrejme takisto nevyhne obdobiu deficitu. Rakúsko – to je osobitná kapitola, Maďarsko bude deficitné, kým nedokončí nové zdroje.

Vaša otázka smeruje k tomu, či potrebujeme novú elektráreň. Treba si uvedomiť, že je to zariadenie ako každé iné – starne. Bohunická V2 dosiahne koniec životnosti začiatkom štyridsiatych rokov. Dovtedy musíme mať náhradu. A zároveň musíme počítať s rastom spotreby – verím, že Slovensko sa bude rozvíjať, a to znamená vyšší dopyt po elektrine. Ak by sme naše elektrárne neobnovovali, čoskoro by sme opäť museli elektrinu dovážať. A mohlo by sa stať, že by sme ju nemali od koho kúpiť.

Po takejto odpovedi sa určite nájdu čitateľky a čitatelia, ktorí by vám v diskusii vytkli, že opomínate možnosť výstavby obnoviteľných zdrojov v kombinácii s batériovými úložiskami. Takže sa opýtam za nich – nebolo by ekologickejšie a lacnejšie stavať rovno tie?

Ja som za pragmatickú koexistenciu obnoviteľných a jadrových zdrojov. Samozrejme, keď svieti slnko a fúka vietor, je hriech ich nevyužívať. Ale čo keď nesvieti a nefúka?

Vtedy potrebujete náhradný, od počasia nezávislý zdroj. Aj napriek veľkej propagácii batériových úložísk je ich kapacita stále zúfalo nedostatočná. A ich výstavba nebude lacnejšia než nová jadrová elektráreň.

Takže nehovorím, že máme všetko staviť na jednu kartu. Ale musíme uvažovať racionálne. Slovensko momentálne vyrába vyše 63 percent elektriny z jadra. Je to stabilný a technologicky zvládnutý zdroj. Zároveň je však rozumné využívať obnoviteľné zdroje všade, kde sa to dá. Len sa to musí optimalizovať na základe reálnych možností a nie ideológií. Takto to vnímam ako technik a manažér.

Zatiaľ čo Česko, Poľsko, Nemecko či Maďarsko čelia alebo budú čeliť problémom, nám práve vďaka našim jadrovým elektrárňam nehrozí nedostatok elektriny.

Zdá sa, že o výstavbu novej elektrárne bude mať záujem juhokórejská štátna firma KHNP, pred pár dňami sa zase s premiérom Ficom stretli zástupcovia amerického Westinghouse. Dá sa vôbec veriť tomu, že o dodávateľovi by sa rozhodlo vo férovej súťaži a nie na základe toho, kto si čo vylobuje?

Ide o rozhodnutie na 60, možno 80 rokov. Americký Nuclear Energy Institute dokonca hovorí, že pri nových reaktoroch sa bude dať hovoriť aj o 100-ročnej životnosti.

Preto sa nedá rozhodovať iba podľa čísel v excelovskej tabuľke. Je to rozhodnutie na tri generácie dopredu. Skúste si predstaviť, čo bolo pred 60 rokmi – a ako sa odvtedy zmenil svet. Toto je strategické rozhodnutie, nielen finančná investícia.

Výber technológie pre nový slovenský jadrový zdroj sa zúžil na tri technológie, pričom všetky tri majú spoločnú DNA – vychádzajú zo starších reaktorov Westinghouse. To platí pre americký, kórejský aj európsky dizajn. Francúzsky EDF aj kórejský KHNP sú štátne firmy. Westinghouse je na tom trochu inak, ale je zrejmé, že aj americká vláda podporuje rozvoj jadrovej energetiky. Záujem vlád v prípade všetkých troch treba vnímať ako určitú záruku.

Výber dodávateľa by mal byť podľa vlády ukončený v roku 2027. Veríte tomu?

Chcel by som tomu veriť. Je to veľmi ambiciózny termín, ale ak bude mať vláda „ťah na bránu“, je to možné.

Čo odhadované náklady? Veríte cenovke 10 miliárd?

Vzhľadom na iné referenčné projekty vo svete to vcelku sedí.

Predstavme si, že by ste o dodávateľovi mohli rozhodnúť vy. Ako by ste pristupovali k výberu? Ktorá technológie je podľa vás najlepšia?

To odo mňa nechcite.

Je to otázka v mene čitateliek a čitateľov.

Z hľadiska bezpečnosti sú tie tri reaktory v zásade rovnocenné – všetky s rezervou spĺňajú bezpečnostné normy. Možno by som povedal, že európske a americké riešenia sú o pol kroku vpredu pred kórejským.

Americký reaktor, konkrétne AP1000 od Westinghouse, je takzvaný pokročilý – postavený na princípe pasívnej bezpečnosti. To znamená, že jeho bezpečnostné systémy nevyžadujú aktívny zásah, ako napríklad otvorenie ventilu elektrinou. Fungujú na princípe gravitačnej sily a fyzikálnych javov, ktoré sa „nedajú vypnúť“.

Európsky reaktor – teda EPR od EDF – je asi najkomplexnejšia technológia. Francúzi si dali na vývoji veľmi záležať a výsledkom je reaktor s najvyššou termodynamickou účinnosťou – až 37 percent, zatiaľ čo ostatné dosahujú 34 až 35 percent.

To na prvé počutie neznie ako veľký rozdiel.

Každý percentuálny bod navyše znamená obrovské úspory – v miliónoch eur ročne a v priebehu desiatok rokov prevádzky. Elektráreň totiž nie je auto, ktoré po pár rokoch vymeníte – bude tu pre vaše deti aj vnúčatá.

A kórejské riešenie?

Vychádza zo staršej technológie Westinghouse. Nedávno došlo medzi Kórejčanmi a Američanmi aj k dohode, čo sa týka duševného vlastníctva. Kórejci zároveň preukázali schopnosť stavať rýchlo a efektívne.

Zatiaľ však nestavali v európskych podmienkach.

To môže byť otáznik. Lacná výstavba však nie je len o technológii. V uplynulých tridsiatich rokoch došlo k prudkému poklesu výstavby jadrových elektrární – ovplyvnil to Černobyľ aj pokles politickej podpory.
Prerušila sa tým kontinuita medzi generáciami odborníkov, vytratili sa skúsenosti, stratilo sa to, čomu sa hovorí knowledge management. Schopnosti jadrového odborníka nie sú len o vyštudovanom titule, je to o skúsenostiach, ktoré sa získavajú praxou a učením sa od starších kolegov.

Keď máte tím, ktorý už postavil dva, štyri alebo šesť blokov, ide to s každým efektívnejšie a rýchlejšie. Bolo to nádherne vidno pri výstavbe Bohuníc V1, Dukovian a Bohuníc V2 – zohraté tímy stavali jednu elektráreň za druhou a postupne skracovali čas výstavby.

V Európe sa za posledné desaťročia postavilo len niekoľko nových jadrových blokov. Došlo tak k prerušeniu generačnej nadväznosti pri odovzdávaní si skúseností. Výsledkom je, že nie všetko ide na prvýkrát. Úrady jadrového dozoru síce nekompromisne postrážia bezpečnostné štandardy, ale výstavba sa predlžuje a rastú náklady. Rovnaké problémy ako my na Mochovciach 3 a 4 mali aj Francúzi vo Flamanville 3. Systém kvality a bezpečnosti funguje – zistia sa chyby a opravia sa –, ale stojí to čas a peniaze.

Až keď sa obnoví dodávateľský reťazec a skúsené tímy začnú v Poľsku, Maďarsku, na Slovensku, v Česku opäť stavať jeden blok za druhým, výstavba sa zrýchli a zefektívni.

Americký Westinghouse vyvíja palivo pre reaktory typu VVER-440, ktoré používa aj Slovensko. O konkurenčnom projekte francúzskeho Framatome pritom tvrdia, že vychádza z ruského dizajnu, a dokonca existuje dohoda, že časť zisku sa vracia do Ruska. Naozaj je to tak?

Čo sa týka licenčných poplatkov a podobne, vyjadriť sa nemôžem. Ale Framatome sa netají tým, že pri vývoji paliva pre reaktory VVER došlo k určitému technologickému transferu z Ruska. Detaily sú utajované, ale túto informáciu som počul priamo z úst francúzskeho predstaviteľa.

Európska komisia vraj plánuje navrhnúť zákaz nákupu nového ruského jadrového paliva. Prekvapilo vás to?

Úprimne – viem o tom zatiaľ veľmi málo, takže ešte nemám vyhranený názor. Mierové využitie jadra sa doteraz sankciám vyhýbalo. Osobne by som bol veľmi opatrný. Aby sme s vaničkou nevyliali aj dieťa. Tu neplatí „dvakrát meraj, raz rež“, ale skôr štyri- alebo päťkrát meraj a raz rež.

Vaša firma sa bude podieľať na vývoji malých modulárnych reaktorov novej generácie spoločnosti Newcleo, pričom hlavná myšlienka je nevyužívať pri tom novovyťažený urán, ale zrecyklovať vyhorené jadrové palivo. Ako ste od toho ďaleko?

Podľa zverejnených zámerov by mohlo byť niečo fyzicky uchopiteľné k dispozícii v prvej polovici tridsiatych rokov.

Nebolo by lepšie namiesto výstavby novej klasickej jadrovej elektrárne počkať až na vývoj malých modulárnych reaktorov, a keď, tak postaviť už rovno ten?

Jadrová energetika je vo svojich rozhodnutiach pomerne konzervatívna. Vždy sa bude skôr držať stratégie „vrabec v hrsti“ než riskovať „holuba na streche“. Aj keď nové technológie fyzikálne fungujú, ich vývoj so sebou prináša neistoty a riziká.

Áno, nové technológie už existujú, ale dotiahnuť ich do komerčne využiteľnej fázy si vyžaduje čas a peniaze.

Jadrová energetika nikdy nestavia všetko na jednu kartu. Preto je dôležitý energetický mix. Malé modulárne reaktory nie sú samospasiteľné – sú navrhnuté ako súčasť systému. Budú sa využívať na dodávku regulačného výkonu do siete, v teplárenstve, eventuálne pri výrobe vodíka. A napríklad modulárny reaktor od Rolls-Royce má 480 megawattov, čo je už výkon porovnateľný s našimi reaktormi VVER-440.

Nepomohla by práve recyklácia vyhoreného paliva aj s problémom jeho uskladnenia, čo sa definitívne dá až v hlbinnom úložisku?

Nepovedal by som, že Slovensko má s uskladňovaním problém. Máme mokrý medzisklad vyhoreného paliva, kam palivo putuje hneď po tom, čo opustí reaktor. Po ochladení sa premiestni do suchého medziskladu. Máme vyriešené medziskladovanie pre všetky existujúce bloky vrátane Mochoviec 4, a to na celú ich životnosť.

Hlbinné úložisko na trvalé uskladnenie však nemáme.

Trvalo zakopávať pod zem palivo, ktoré ešte obsahuje 90 percent využiteľného štiepiteľného materiálu, je z technického hľadiska nezmysel. Áno, európska legislatíva nás k tomu istým spôsobom tlačí, ale podľa mňa je to len snaha „zapáčiť sa zeleným bohom“.

Ak dôjde k širšiemu prechodu na recykláciu, vďaka dnešnému vyhorenému palivu nebudeme musieť roky nakupovať čerstvý urán. Palivo využívajúce recyklovanú zložku sa dá použiť aj v tlakovodných reaktoroch. Už dnes sa také v Európe využíva.

Objem skutočne nepoužiteľného odpadu, ktorý musíme uložiť pod zem, sa tým výrazne zmenší – rádovo na 10 až 15 percent oproti tomu, čomu sa dnes hovorí vyhorené palivo. A to už otvára otázku, či bude vôbec potrebné stavať rozsiahle hlbinné banské diela – možno postačí technológia hlbokozemného vrtu, ktorú dnes vyvíjajú najmä Američania.

Áno, je pravda, že Fíni ako jediní už majú postavené hlbokozemné úložisko Onkalo na ostrove Olkiluoto a Švédi pokročili vo výstavbe úložiska Forsmark. Francúzi pripravujú hlbokozemné úložisko Andra-Cigéo , ale oni majú 54 reaktorov a vojenský jadrový program k tomu.

Slovensko má šesť reaktorov a predpokladám, že aj v budúcnosti sa budeme pohybovať okolo tohto počtu. Ani mnohé iné štáty sa však do trvalých hlbokozemných úložísk veľmi nehrnú.

Výber lokality pre hlbinné úložisko na Slovensku však prebieha – má ho na starosti štátna spoločnosť JAVYS. Do roku 2030 by sa mal výber zúžiť na finálne možnosti a niekedy okolo roku 2040 by sa mohli začať prípravné práce. Predpokladaný termín uvedenia do prevádzky je v polovici šesťdesiatych rokov.

Projekt trvalého hlbinného úložiska vzbudzuje veľkú nevôľu najmä na strednom Slovensku, kde sú preň geologicky vhodné lokality. Na rozdiel od Českej republiky a iných krajín sa však okolo toho u nás nerobí žiadna výraznejšia osvetová kampaň. Má vôbec vláda úprimný záujem úložisko postaviť?

Ja osobne hovorím – nie je kam sa ponáhľať. Na Slovensku máme momentálne takmer všetky technológie na spracovanie rádioaktívneho odpadu, preto nie je nutné mať okamžite hlbinné úložisko.

Odpad, ktorý sa u nás vyprodukuje za rok, predstavuje v nespracovanej podobe len 0,7 litra na obyvateľa. Z toho len 8 mililitrov je stredne aktívny odpad, ktorý by mal ísť pod zem. A aj ten vieme spracovať – dekontamináciou, kompaktáciou, spaľovaním, pretavovaním.

To všetko máme. Preto si dokážeme vystačiť s povrchovým alebo blízko povrchovým republikovým úložiskom v Mochovciach, ktoré je dimenzované na celú životnosť existujúcich elektrární.

Technológie napredujú rýchlo, najmä tie týkajúce sa recyklácie jadrového paliva. O päť až desať rokov môže byť situácia úplne iná.

Čo hovoríte na rozhorčenie, ktoré hlbinné úložisko vyvoláva na strednom Slovensku?

Ja som mal možnosť vidieť testovacie zariadenie Andra vo Francúzsku – ako inžiniera ma to fascinovalo. Nachádza sa v hĺbke takmer 500 metrov.

Maďari majú pri meste Bátaapati hlbinné úložisko pre nízko a stredne rádioaktívne odpady v hĺbke približne 230 metrov pod zemou v žule.

Ja by som ľudí z oblastí, kde sa uvažuje s výstavbou úložiska, vzal rovno na tieto miesta a ukázal im, ako to funguje. Raz vidieť je lepšie ako desaťkrát počuť.

Vo Francúzsku aj v Maďarsku k tomu urobili výbornú kampaň – vysvetľovali, odpovedali aj na „nepríjemné“ otázky, zapojili miestnu komunitu. A áno, boli tam aj ekonomické benefity pre obec, ale hlavne – nič neskrývali. Tak to má byť.

Ministerstvo hospodárstva v minulosti opakovalo, že si vie predstaviť aj spoločné európske úložisko, no ja som sa v zahraničí stretol skôr s odmietavým postojom a reakciou – svoj odpad si pekne krásne upracte sami. Čo si o tom myslíte?

Pri súčasnom legislatívnom stave si to viem len veľmi ťažko predstaviť. Ale zachytil som postoj kolegov z Maďarska – konkrétne z PURAM-u – a vyzerá to tak, že by neboli proti spolupráci. (PURAM je štátna Akciová spoločnosť pre nakladanie s rádioaktívnym odpadom, pozn. E.)

Dve potenciálne lokality pre slovenské hlbinné úložisko sú pri Rimavskej Sobote, respektíve pri Revúcej, blízko spoločných hraníc.

Aj v prípade Maďarska by spoločné úložisko zrejme narážalo na legislatívne prekážky. Ale technicky si viem predstaviť model „dva v jednom“ – my postavíme úložisko na svojej strane hranice, oni na svojej a prieskum, projektovanie a schvaľovanie by prebiehali koordinovane.

Európska únia sa na takéto cezhraničné projekty pozerá pozitívne, preto to považujem za jednu z najperspektívnejších ciest.

USA už dlhšie zvažujú zákon o sankciách voči ruskému Rosatomu. Aké by to malo dôsledky pre európsky jadrový biznis? 

Ak by sa zaviedli skutočne tvrdé sankcie, ako sa k tomu speje pri rope, Slovensko by malo problém. Stále totiž odoberáme palivo z Ruskej federácie. Ak by sa sankcie začali vzťahovať aj na jadrové palivo, mohli by na nás dopadnúť takzvané sekundárne sankcie, čiže postih pre toho, kto odoberá sankcionovanú komoditu. Ale samotné Spojené štáty zatiaľ nakupujú obohatený urán z Ruska, takže zdržanlivosť je tu namieste.