Výstavba novej jadrovej elektrárne a budúcnosť energetiky Slovenska. Rozhovor v Denníku N s Andrejom Žiarovským

V rozhovore na bit.ly/45aptyk sa dozviete: 

• Prečo Slovensko potrebuje nový stabilný zdroj elektriny;
• Za akých podmienok je reálne postaviť novú jadrovú elektráreň do roku 2040;
• Aké technológie prichádzajú pri výstavbe do úvahy a prečo je dôležitá referenčná elektráreň;
• Prečo sa pri jadrových projektoch neuplatňujú klasické verejné tendre;
• Ako môže byť výstavba jadrovej elektrárne financovaná a splácaná;
• Aké miesto má jadrová energetika v dlhodobom energetickom mixe Slovenska;
• Ako sa jadro dopĺňa s obnoviteľnými zdrojmi energie.

'Menšiu škodu spôsobí predražená jadrová elektráreň než žiadna, hovorí Andrej Žiarovský, riaditeľ pre strategický rozvoj a medzinárodné projekty trnavskej jadrovej firmy VUJE. „Stačí sa pozrieť na Mochovce: o koľko sa elektráreň predražila a ako dobre teraz zapadla do nášho energetického mixu,“ tvrdí.

Jadrová dohoda, ktorú slovenská vláda v piatok podpisuje v USA, nás podľa neho automaticky nezaväzuje k výstavbe elektrárne s americkou spoločnosťou Westinghouse. „Som si takmer istý, že v texte dohody sa ani nespomína,“ vysvetľuje Žiarovský.

Rozhovor s ním vznikol niekoľko hodín pred podpisom dohody (dňa 15.1.2026) vo Washingtone.'

Úvod Tomáš Grečko, foto: Tomáš Benedikovič, Denník N.

V sobotu sa premiér stretne s Donaldom Trumpom v jeho sídle. Prekvapilo vás to, keďže pôvodne sa hovorilo, že dohodu o jadrovej spolupráci podpíšu len ministri energetiky?

Nie. V našich kruhoch sa vedelo, že premiér sa o takéto stretnutie usiluje. Dokonca aj rozdiel medzi oznámením, že zmluva je pripravená, a dnešným termínom je zjavne čas, počas ktorého diplomatické protokoly hľadali vhodný termín, ako to celé spojiť. Takže ma to neprekvapuje.

Čo podpisom tejto jadrovej dohody Slovensko získava – a čo nie?

Je to takzvaná zastrešujúca zmluva. Nechcem povedať rámcová, to je trochu iný technický termín, ale ide o dohodu, ktorá zastrešuje celý rámec spolupráce v jadrovej oblasti medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými. Jej najviditeľnejším bodom je výstavba novej jadrovej elektrárne, no dohoda zahŕňa aj spoluprácu vo vede, v oblasti vzdelávania či študijných výmen.

Dúfam, že je tam aj zmienka o možnosti, že by z tejto spolupráce mohol vzísť napríklad výskumný reaktor, ktorý Slovensko – prakticky ako jediné v regióne – nemá, a to aj napriek tomu, že patríme k svetovej špičke z hľadiska podielu jadra na výrobe elektriny. Dohoda by mala zahŕňať i oblasti spolupráce pri prevádzkovej podpore elektrární, čo by mohlo znamenať prínos pre slovenské podniky a priemysel.

Do akej miery nás tento podpis zaväzuje postaviť elektráreň s firmou Westinghouse?

Nepoznám presné znenie dohody, ale myslím si, že nie. V medzištátnych zmluvách tohto druhu to nebýva zvykom.

Ak by Slovensko podpísalo podobnú dohodu aj s Francúzskom alebo Južnou Kóreou, znamenalo by to niečo?

Ak dohoda s USA nie je poňatá exkluzívne, nemusela by sa s ňou iná podobná dohoda biť. Ide o medzivládnu dohodu, ktorá má vyššiu právnu váhu než memorandum, ale neznamená to, že by sa jednotlivé spolupráce navzájom vylučovali.

Navyše si myslím, že k medzinárodnej spolupráci tak či tak dôjde. Ide o veľký projekt a po tridsiatich rokoch útlmu nie sú jadrové odvetvia v jednotlivých krajinách v takej kondícii, aby to zvládli samy. Keď sa pozrieme na Poľsko, Bulharsko, Česko, Maďarsko, Rumunsko, Slovinsko či naše Slovensko, ide o veľkú jadrovú renesanciu v regióne.

Poznáte prípad, keď krajina po podobnom kroku nakoniec spolupracovala s iným dodávateľom?

V jadrovej energetike platí, že kým elektráreň nie je spustená, tak je všetko možné. Konkrétny prípad si teraz nevybavujem, ale v „jadre“ sa málokedy robia klasické tendre. Súťaž síce nejakým spôsobom prebieha, ale skôr na pozadí a sympatie a s tým súvisiace preferencie krajín sa môžu v čase meniť.

Pred rokom ste tu v rozhovore povedali: „Obstaranie jadrovej elektrárne je do istej miery podobné nakupovaniu zbraní. Oboje nakupujete len od priateľov.“

To stále platí.

Americký prezident však v poslednej dobe čoraz tvrdšie vystupuje proti Európe. Hovorí o nej, že je v rozklade, a hrozí, že Spojené štáty si násilím privlastnia Grónsko. Takto sa priateľ asi nespráva. Sú teda USA podľa vás stále spoľahlivý dodávateľ?

Stále máme funkčné NATO. Zatiaľ Spojené štáty neurobili žiadny krok, okrem verbálnych vyhlásení, ktorý by zásadne narušil transatlantické vzťahy. Stále ich vnímam ako spojenca a priateľa v geopolitickej a strategickej oblasti, hoci oproti minulému roku pribudlo niekoľko rušivých momentov.

Vláda tvrdí, že vyhlásenie súťaže by trvalo príliš dlho. Je to presvedčivý dôvod pri investícii na šesťdesiat až osemdesiat rokov?

Tých dôvodov je viac. Ak chceme postaviť zdroj s výkonom do 1 200 megawattov na báze tlakovodnej technológie a zároveň chceme, aby už existovala takzvaná referenčná elektráreň, kde táto technológia už funguje, v zásade nám zostáva iba AP1000 (reaktor americkej spoločnosti Westinghouse – pozn. redakcie).

Argument času má tiež svoju váhu. Stačí sa pozrieť na Českú republiku – tender môže trvať roky. Pri tisícmegawattovej elektrárni pri dnešných cenách elektriny znamená mesiac meškania výpadok tržieb okolo šesťdesiat miliónov eur.

Keď rozbehnete tender, potrvá roky, aj keby išlo všetko hladko. A teraz si spočítajte tú stratu.

Tender by pritom nepriniesol zásadnú cenovú úsporu, keďže referenčné ceny jadrových technológií sú známe. Naopak, hrozia odvolania a prieťahy. Väčšina krajín preto ide buď cestou zúženého výberu mimo oficiálneho tendrovania, alebo priamo cez medzivládne dohody.

Nemohla by súťaž priniesť lacnejšiu ponuku, najmä vzhľadom na stav verejných financií?

Takto by sme sa mohli rozprávať, keby sme išli kupovať štandardný spotrebný tovar. Pri jadrovej elektrárni ale ide o veľký investičný celok, ktorý generuje aj množstvo súvisiacich a vyvolaných investícií.

Cena technológie sa drží spomenutých benčmarkov, a preto nedosiahnete nejakú zásadnú zľavu. Oveľa dôležitejšie je postrážiť si podmienky súvisiacich investícií – infraštruktúru, kompenzácie obciam, logistiku. Navyše, ani podpis dohody či zmluvy s Westinghousom nevylučuje ďalšie výbery, napríklad pri stavebnej časti či sekundárnom okruhu (ide o časť jadrovej elektrárne, v ktorej para vyrobená v parogenerátore poháňa turbínu a generátor elektriny; neobsahuje jadrové palivo ani rádioaktívne látky a jeho výstavba a technické riešenie môžu byť predmetom samostatného výberu dodávateľov – pozn. redakcie).

Okrem toho premiér Robert Fico tvrdí, že konkurenti – francúzsky EDF a kórejský KHNP – nemajú kapacity. Je to naozaj tak?

Túto otázku by ste sa mali opýtať skôr ich. Pri KHNP je situácia špecifická, má dohodu s Westinghousom, keďže kórejský reaktor využíva americké know-how. Westinghouse je ten, kto rozhoduje, na aké trhy KHNP pôjde a ktoré si vyhradzuje pre seba.

Vo Francúzsku boli istý čas opatrní, najmä po ohlásení veľkého reštartu jadrovej energetiky prezidentom Macronom. Zrazu pred nimi stála úloha postaviť v blízkej budúcnosti šesť až osem veľkých elektrární.

Nové vedenie EDF však prijalo opatrenia a dnes tvrdí, že kapacitný problém už nemá. Stále však platí, že nemajú funkčný blok vo výkonovom rade 1 200 megawattov – EPR bloky, ktoré už postavili u seba doma vo Francúzsku aj vo Fínsku, majú 1 700 megawattov a sú pre našu energetiku priveľké.

Útvar hodnoty za peniaze hovorí o rozpätí nákladov na výstavbu až do 18 miliárd eur a spustení po roku 2045. Sú to z vášho pohľadu realistickejšie očakávania než tie vládne?

Koľko jadrových energetikov je v Útvare hodnoty za peniaze? Sú to presné súčty nepresných čísel, benčmarkové hodnoty.

Kým nebudeme mať zazmluvneného dodávateľa, jasný rozsah projektu, finančný model a prehľad súvisiacich investícií, ide len o odhady. Čím dlhšie sa bude rozhodovanie naťahovať, tým viac budú rásť ceny technológií aj dodacie lehoty.

Nemali by sme mať v tých číslach jasnejšie, skôr než sa pustíme do nejakej spolupráce?

Veď tie pri miere aktuálneho poznania máme. Hovoríme o 13 až 15 miliardách. Musíme do toho započítať aj pohyby ceny uránu, niektorých komodít a komponentov. Všetko to ide pomaly hore. Čím dlhšie nad tým budeme „maturovať“, tým viac si elektráreň predražujeme.

Je podľa vás väčšie riziko cenu preplatiť alebo elektráreň nemať?

Úprimne, ak sa bude energetický trh vyvíjať tak, ako sa očakáva – pri všeobecne rastúcej spotrebe –, štátu spôsobí menšiu škodu predražená elektráreň než žiadna elektráreň. Vo chvíli, keď nemáte zdroj a nevyrobíte si elektrinu, ste v rukách trhu a tých, ktorí výrobné kapacity majú.

Keď už máte zdroj – a stačí sa pozrieť na Mochovce: o koľko sa elektráreň predražila a ako dobre teraz zapadla do nášho energetického mixu –, je to pri cene na trhu, kde sa silová elektrina pohybuje okolo 90 až 95 eur za megawatthodinu, zlatá baňa.

Vláda zvažuje, že nová elektráreň by sa financovala cez zmluvu o pevnej výkupnej cene aj na tridsať rokov. Je to pre spotrebiteľov výhodné?

Obvyklá schéma je, že výstavba elektrárne sa financuje cez exportné banky krajín, ktorých spoločnosti sa zúčastňujú výstavby, a to sa po uvedení elektrárne do prevádzky spláca z tržieb za predanú elektrinu. Nie je to tak, že by sa celá cena za elektráreň musela zaplatiť hneď.

V prípade vami spomínaných takzvaných vyrovnávacích kontraktov, známych ako „Contracts for Difference“, je určená referenčná cena predávanej elektriny. Ak je trhová cena vyššia ako referenčná, výrobca platí štátu cenový rozdiel. Naopak, keď je trhová cena nižšia ako referenčná, rozdiel dopláca štát výrobcovi. Je to najrozumnejší kompromis pre dodávateľa, investora, spotrebiteľa aj štát. Je to najtypickejší nástroj, používa sa napríklad aj pri Hinkley Point C (jadrová elektráreň, ktorú v anglickom Somersete stavia francúzska spoločnosť – pozn. redakcie). Dáva predstavu, čo očakáva trh, ako sa bude cena elektriny vyvíjať. Podľa mňa je to aj najférovejšie nastavenie.

Inou možnosťou je takzvaný Power Purchase Agreement, pri ktorom sa štát zaviaže odobrať istý objem elektriny za definovaných podmienok. Tieto dva prístupy sa môžu aj dopĺňať.

Ak hovoríte, že pri dnešných cenách elektriny je elektráreň „zlatá baňa“, prečo sa potom na Západe aj tak stavajú s podporou verejných peňazí alebo garanciami?

Pre súkromnú spoločnosť je to z investičného hľadiska strašne dlhý čas. Len príprava a výstavba elektrárne vám zaberú približne pätnásť rokov. Na Slovensku sme už niečo dobehli prípravou bohunického areálu, takže s prižmúrenými očami by sa nová elektráreň naozaj dala postaviť do roku 2040. Štandardne však musíte rátať s pätnástimi až sedemnástimi rokmi aj so schvaľovacími procesmi.

To je zhruba šesť volebných období. Prevádzka elektrárne je ďalších šesťdesiat až osemdesiat rokov, to sú desiatky volebných období. Finančná náročnosť jednoducho vysoko presahuje štandardný investičný cyklus súkromných spoločností.

Navyše, energetika je strategické odvetvie. Záujem štátu je tu neprehliadnuteľný.

Výstavba blokov 3 a 4 v americkej elektrárni Vogtle, čo je tiež typ AP1000 od Westinghousu, výrazne meškala a zdražela. Prečo by sa to na Slovensku malo skončiť inak?

Za posledných tridsať rokov nenájdete elektráreň, ktorá by nemala problémy a nemeškala. Počas výstavby Vogtle 3 navyše Westinghouse prešiel konkurzom, čo spôsobilo ďalšie zdržanie. A nebola to len Vogtle: tých projektov v USA bolo viac. V súčasnosti sa niektoré z prerušených projektov opäť vracajú do hry – napríklad projekty VC Summer v Južnej Karolíne a Duane Arnold v štáte Iowa.

Jadrová energetika bola tridsať rokov tlačená na okraj energetického spektra, čo narušilo dodávateľské reťazce. Mladým ľuďom sa roky hovorilo, že je to neperspektívne, prudko klesol počet študentov technických odborov, najmä energetických.

Preto všetky projekty – Flamanville 3, Mochovce 3 a 4, Vogtle 3 a 4, Olkiluoto 3 – zaznamenali zdržania. Narušil sa transfer know-how medzi generáciami. Tímy sa museli učiť nanovo. O bezpečnosti a kvalite sa v jadrovej energetike nediskutuje, ale to, čo neskúsenému tímu trvá určitý čas, zvládne skúsený tím dva- až trikrát rýchlejšie.

Čiže predpokladáte, že budúce reaktory AP1000 sa budú stavať rýchlejšie?

Keď „nabehne“ Westinghouse do rutinnej výstavby jadrových blokov v tomto regióne, ako to bolo v Československu na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, tak sa výstavba zásadne zrýchli. Keď sa pozriete na vtedajší harmonogram – stavali sa Bohunice V1, Dukovany, Bohunice V2, začalo sa s Mochovcami –, v jednej chvíli sa odovzdávali dva bloky takmer súčasne: jeden na začiatku roka, druhý na konci, pretože tie tímy to už robili rutinne.

 Nevylučujem však, že sa niekde môže niečo stať. Môžete napríklad naraziť na geologický problém, hoci v prípade Bohuníc by to nemalo nastať, pretože je to jadrová lokalita a podložie je tam preskúmané veľmi dôkladne. Môže sa stať niečo ako po Fukušime: zrazu sa zmenia predpisy a vy sa musíte vrátiť a preprojektovať, čím stratíte rok či dva.

Ale to sú skôr takzvané „čierne labute“ – neočakávané a nepredvídateľné situácie.

Ak by teda dodávateľom bol Westinghouse a staval by sa reaktor typu AP1000, aké je podľa vás najväčšie riziko takéhoto projektu?

Najväčšie riziko je pravdepodobne dodávateľská schéma. Westinghouse nestavia „na kľúč“ ako sólo dodávateľ. Vždy vytvára konzorcium a má „kontraktorov“. Práve preto je pri ňom najväčším rizikom dodávateľský model – a preto je dôležité dobre si postrážiť zmluvu. Nezabúdajme, že málokto je lepší vyjednávač ako Američania.

Aj s novou atómovou elektrárňou budeme potrebovať masívny rozvoj obnoviteľných zdrojov. Nehrozí, že pri obmedzených zdrojoch štátu na ne nezostanú peniaze?

Ako som povedal, štát bude do výstavby jadrovej elektrárne vstupovať najmä garanciami. Neočakávam, že pôjde o masívne priame výdavky z rozpočtu, no aj to je možné do značnej miery pokryť externým financovaním. Preto si myslím, že priestor zostane aj pre obnoviteľné zdroje.

Ak vychádzame z perspektív rastu spotreby elektriny na Slovensku do roku 2040, tak dolný referenčný scenár hovorí, že sa z dnešných zhruba 27 terawatthodín spotreby dostaneme na približne 36,5 terawatthodiny. Horný scenár hovorí o takmer 50 terawatthodinách. To už zahŕňa elektrifikáciu a elektromobilitu. Hovoriť o elektromobilite a byť proti novej elektrárni podľa mňa nemá logiku.

Základom energetického mixu musí byť zdroj, ktorý je stabilný. Keď máme pevný základ, môžeme hovoriť o nadstavbe, ktorú môžu tvoriť od počasia závislé obnoviteľné zdroje. Veď keď svieti a fúka, je hriech to nevyužiť. Fotovoltika na streche a okamžitá spotreba časti elektriny v mieste výroby sú výborné veci. Len na tom nemôžete postaviť celú energetiku.