Michal Majchrák, nový člen top manažmentu VUJE, má ťah na bránu a veľké plány. Aká bola jeho cesta od prvej spájkovačky k jadru

Začnime v mladosti. Vždy ste mali blízko k technike a k elektrine?

Jednoznačne. Zo žartu hovorievam, že keď bol môj otec právnik a mama ekonómka, tak ja som musel byť elektrotechnik. Už od siedmich rokov som sa tomu venoval. Prvá spájkovačka a vŕtačka boli moje vianočné darčeky, takže žijem s tým odmalička.

Na vysokej škole ste sa venovali výskumu a vývoju v oblasti číslicového spracovania signálov. Čo to znamená v laickej slovenčine?

Číslicové spracovanie signálov je akákoľvek digitalizácia nejakého signálu. Ja konkrétne som sa venoval spracovaniu signálov z polí mikrofónov. Dnes sa to už bežne používa, no v čase mojich vysokoškolských štúdií bol tento odbor, teda jeho praktické využitie, ešte v plienkach. Aby som to priblížil, ak máte napríklad viacero mikrofónov a naraz ich snímate, tak s tým môžete robiť všelijaké „psie kusy“ prostredníctvom matematických funkcií. Ale tam sa v podstate aj skončil môj výskum. Zistil som, že matematika na tejto úrovni je už pre mňa príliš náročná. Našiel som si radšej zamestnanie, začal som sa venovať praktickejším záležitostiam a moja vedeckovýskumná činnosť poľavila.

Vždy som sa ale považoval aj za výskumného, či skôr vývojového pracovníka. V tejto oblasti som pôsobil väčšinu profesionálnej kariéry a výskum a vývoj mi bol vždy blízke. Ak je nejaká výskumná alebo vývojová úloha úspešná, alebo dokonca komerčne úspešná, tak tá pridaná hodnota je vysoká, a to je to, čo ma motivuje a napĺňa.

Venovali ste sa počas štúdia zvuku aj preto, že to tak trochu súvisí s vašim hobby v súkromí? Málokto o vás vie, že hráte na basovú gitaru v trnavskej kapele LIBIDO... Ako ste sa k tomu dostali?

Jasné, že je to tak! Chcel som, aby sa aj moja práca čo najviac priblížila koníčku, ale  vyvinulo sa to nie úplne podľa pôvodných predstáv. Technika ostala a hudba sa stala formou môjho relaxu, je to pre mňa dobíjanie bateriek ísť s kapelou niekam hrať. Vždy sa veľmi dobre bavíme, ono to potom „nakazí“ aj publikum a ľudia sa bavia s nami. Síce prídem domov fyzicky zničený, ale hlava je vyvetraná.

A ako som sa k tomu dostal? Ešte na priemyslovke sme sa so spolužiakmi jedného dňa dohodli, že založíme kapelu a bolo. Ani si poriadne nepamätám prečo, asi sme chceli ako rockeri na to baliť baby. Škoda, že vtedy už neboli rockeri veľmi „in“ (smiech). Z pôvodnej zostavy hrám už len ja.

Vráťme sa k práci. Čo vás napokon priviedlo od zvuku a signálov k jadrovej energetike? Aké boli Vaše začiatky na VUJE?

Od známeho som sa dozvedel o otvorenej pozícii elektrotechnika resp. elektronika vo VUJE, presnejšie o mieste v tíme, ktorý vyvíjal havarijný systém merania koncentrácie vodíka. Tak som odkázal, že som k dispozícii. V tom čase som pracoval v Bratislave, a to na vývoji elektroniky pre vysoké teploty a tvrdé podmienky. Pre mnohé opravy a rekonštrukcie diaľnice bolo cestovanie vtedy asi najhoršie aké si pamätám a tak mi ponuka prišla vhod. Chcel som sa vrátiť do Trnavy, postupne sa totiž začínal aj môj rodinný život. Navyše, tým, že som rodený Trnavčan, vždy v meste rezonovala téma jadrovej energetiky, ku ktorej som mal blízko, a elektráreň sme mali doslova na dohľad. Tak to krásne do seba zapadlo.

Inak, ja som sa dokonca už hneď po vysokej škole uchádzal o miesto operátora v jadrovej elektrárni, neprešiel som však psychotestami. Povedali mi, že som na tú pozíciu príliš veľký extrovert a príliš inovatívny. Argumentovali, že potrebujú niekoho menej aktívneho, kto bude v pokoji vykonávať v podstate väčšinou stereotypnú prácu. Podľa nich by ma práca na pozícii operátora po veľmi krátkom čase prestala baviť. Asi mali pravdu (smiech).

Vo VUJE to bol presný opak. Nečakal ma tam žiadny stereotyp. Od ťahania káblov na treťom bloku v Mochovciach, cez vývoj elektroniky, kvalifikáciu zariadení, operatívneho riešenia technických problémov priamo na blokoch, servisných výjazdov až po vedenie cca 10 ľudí, keď som sa stal vedúcim oddelenia.

...a potom prišla zmena. 5 rokov ste pôsobili mimo VUJE- dokonca úplne mimo jadra. Čo Vás primälo vrátiť sa späť?

Môj odchod bola taká zhoda okolností. Naskytla sa možnosť získať trochu iné skúsenosti v medzinárodnom vývojovom tíme, tak som to skúsil. Ale ako som už spomenul, jadro mi prirástlo k srdcu, je to špecifické odvetvie a má svoje čaro. Mal som občas myšlienky, že sa vrátim, ale neriešil som kedy a ako, keďže vo vtedajšej práci som bol vcelku spokojný.

A predsa si to ku mne našlo cestu. S kolegami z VUJE som bol stále v kontakte a občas mi dokonca volali, keď potrebovali niečo rozlúsknuť.  Raz pri obdobnej debate mi jeden z nich priznal, že na porade odznelo moje meno a dostal za úlohu zistiť ako sa mám.  No a potom to už išlo pomaly, ale isto. Prebehlo pár stretnutí a dostal som ponuku na pozíciu riaditeľa divízie. Musím priznať, že to nebolo ľahké rozhodovanie. Uvedomoval som si, že je to síce pre mňa významný kariérny krok, ale prináša so sebou aj veľkú zodpovednosť. Až po rozhovoroch s generálnym riaditeľom Matejom Korcom som definitívne povedal áno. 

Od júla ste sa stali riaditeľom divízie inžinierskych služieb a realizácie. Skúsme ju pár vetami predstaviť, čo sú jej hlavné úlohy v rámci spoločnosti.

Takým hlavným poslaním našej divízie sú realizačné projekty na kľúč, to je ideálna úloha pre nás. Ide o projekty, v ktorých sú zastúpené všetky profesie, či už je to elektro, systémy kontroly a riadenia, strojnej časti, stavebnej časti... Na základe požiadaviek zákazníka teda robíme všetko, od vypracovania projektu a potrebnej dokumentácie cez realizáciu, až po prípadný servis, ktorý vieme zabezpečovať a v mnohých prípadoch aj zabezpečujeme. Napríklad havarijný systém merania vodíka – to je dokonca pekný príklad komerčne úspešného vývoja, ako som spomínal na začiatku. Tento systém bol  vyvinutý kompletne vo VUJE, je nasadený vo väčšine okolitých elektrární a vykonávame na ňom aj pravidelný servis a údržbu. Ale takých systémov, ktoré sú v našej správe, je samozrejme viac.

Spolupracujete pri tom aj s ostatnými divíziami VUJE?

Áno, deje sa to často. Napríklad na analytické výpočty tu máme inú divíziu, alebo na problematiku radiačnej kontroly zas inú. Spolupráca naprieč podnikom je preto pri rozsiahlych a zložitých projektoch úplnou samozrejmosťou a ja sa jej vždy veľmi teším. Každá divízia má svojich špičkových odborníkov a pri vzájomnej spolupráci sa človek od kolegov neustále učí. Každé oddelenie našej divízie sa zaoberá niektorou z profesií a na základe dopytov od potenciálnych klientov sa rozhodujeme, či je to naše pole pôsobnosti a vieme naplniť ich požiadavky. Ak dospejeme k záveru, že áno, tak sa zúčastňujeme tendrov a odborníci pripravujú podklady do jednotlivých súťaží. V divízii sme po mojom nástupe preto založili nový útvar, ktorý sa venuje práve príprave a riadeniu projektov. Nuž a keď sa nám podarí niektorú súťaž vyhrať, získať nejakú zákazku, nasleduje realizácia. Toto všetko treba v rámci VUJE koordinovať a hlavne zabezpečiť personálne. A tu sa dostávame k najväčšiemu problému, ktorým je práve personál. Jeho doplnenie a posilnenie tímu považujem momentálne za svoju vysokú prioritu.

Všetci manažéri zo sektoru jadrovej energetiky hovoria, že ľudia chýbajú.

Áno, vnímam to veľmi intenzívne. Kvalifikovaní ľudia chýbajú všade a v jadre to platí dvojnásobne.

Na čo ste doteraz vo vašej profesijnej kariére najviac hrdý? A nemusí to byť v rámci VUJE.

Som hrdý na každý úspešne ukončený projekt, ktorého som bol súčasťou. Vždy, samozrejme potešilo, keď mala moja práca dobrú odozvu. Ak sa popritom budovali aj dobré medziľudské vzťahy a kolegovia si ma vyslovene vyhľadávali na spoluprácu, lebo vedeli, že sa na mňa môžu spoľahnúť, tak to bola pre mňa najväčšia satisfakcia.

Pozrime sa na niektoré aktivity VUJE podrobnejšie. Vaša divízia teraz finišuje s výstavbou suchého medziskladu vyhoreného jadrového paliva v Jaslovských Bohuniciach. V čom vidíte najväčší význam tohto projektu?

Ja som sa vrátil do VUJE až v jeho úplnom závere. Kolegovia, ktorí sa mu intenzívne venovali niekoľko rokov, odviedli spolu s našimi dodávateľmi veľký kus práce. Je to veľmi rozsiahle a náročné technické dielo, na ktoré sme aj patrične hrdí. Jeho obrovskou výhodou je, že ide o pasívne skladovanie. Ak máte mokrý medzisklad, tam treba neustále kontrolovať vodu, prečerpávať ju, upravovať a chladiť. Tu sa o všetko postará príroda sama prostredníctvom prirodzeného prúdenia vzduchu. Je to vlastne pasívny systém skladovania, pri ktorom je vyhorené jadrové palivo na dlhé roky uložené v úplnom bezpečí.

V Bohuniciach ste dokončili aj výstavbu pretavovacieho zariadenia, za ktorú zodpovedala práve vaša divízia. Čo si pod ním máme predstaviť?

Funguje to tak, že keď sa oceľ, ktorá vykazuje určitú zvýšenú radiáciu, roztaví, tak sa deaktivuje, nešíri sa z nej teda žiarenie a prestane byť nebezpečná. Následne sa môže vrátiť do životného prostredia vo forme ingotu a môže sa ďalej spracovať, môže sa z nej opäť čosi nové vyrobiť. Toto bolo teoreticky dobre známe a týmto projektom sa to doslova pretavilo do praxe.

To je protiargument pre ľudí, ktorí hovoria, že jadrová elektráreň produkuje veľa nebezpečného a nepoužiteľného odpadu.

Tak vidíte, produkuje aj použiteľný... (smiech)

Okrem konkrétnych aktivít ste už spomenuli, že najväčšou výzvou je doplnenie personálu v rámci divízie. Ako to chcete dosiahnuť?

Pevne verím, že sa nám podarí nájsť skúsených odborníkov, u nás vo VUJE je veľmi veľa možností ako sa realizovať a v našej divízii to platí dvojnásobne. Keď si predstavíte, aký široký záber máme, tak uplatnenie si tu nájde snáď každý, kto má chuť na sebe pracovať a učiť sa nové veci. Ale uvedomujeme si, že to môže byť beh na dlhú trať, začať by sa malo už na školách – diskutujeme o tom s kolegami často.

Všeobecne ubúda študentov, ktorí majú záujem o technické odbory. Aj preto uvažujem nad organizovaním prednášok pre stredoškolákov. Určite sú aj skúsenejší motivátori ako ja, ale myslím si, že aj ja im mám čo povedať, zaujať a presvedčiť ich, že štúdium technických odborov má pre nich budúcnosť. Ja by som to nevymenil. Ale máme napríklad aj zaujímavé témy na diplomovky pre vysokoškolákov. Toto už vo VUJE funguje dávnejšie. Práve nedávno sme prijali absolventa, ktorý u nás robil diplomovú prácu.

Prečo by sa podľa vás mali mladí ľudia rozhodnúť, že prídu pracovať do VUJE? Aké v tom vidíte benefity?

Vezmime si, aký dlhý je životný cyklus jadrového zariadenia – od výstavby, cez prevádzku, až po vyraďovanie, tak na najbližšie dva životy nebudete mať núdzu o prácu. A v každej tejto etape ponúka VUJE svoje služby, nevynímajúc prenosovú a elektrizačnú sústavu. Treba k tomu vôbec niečo dodať? Jadro tu už dávno je a bez neho to ešte veľmi dlho nepôjde, aj keď donedávna si možno niekto myslel, že to tak nie je.

Aké máte s divíziou okrem toho ďalšie plány?

Chystajú sa teraz nejaké väčšie nové projekty a už sme sa zapojili aj do súťaží. Sme pripravení ich pre VUJE získať a potom aj úspešne zrealizovať. Ale tým, že som sa vo svojej minulosti veľa venoval aj výskumu a vývoju, tak mám v pláne vytvoriť v rámci divízie aspoň malý výskumno-vývojový tím. Posilní to našu kompetenciu a know-how oproti konkurencii. Veď napokon, VUJE bola vždy v minulosti aj výskumno-vývojová organizácia, historicky to mala aj vo svojom názve. Bol by som preto rád, keby sme na tomto poli opäť nabrali silu.

Akým oblastiam by sa mal výskum, alebo vývoj venovať?

No predsa číslicovému spracovaniu signálov (smiech). Myslím to úplne vážne. Máme v našej správe systémy, ktoré bude treba onedlho modernizovať a cieľom je, aby sme na to boli pripravení vlastnou hardvérovou platformou, ktorá bude plne pod našou kontrolou, detaily si ale zatiaľ nechám pre seba. Je toho viac a s kolegami riešime, čomu dať prioritu.

V čom vidíte budúcnosť energetiky? Na jednej strane chce vláda stavať nový blok v Jaslovských Bohuniciach, čo je veľká elektráreň, skloňujú sa malé modulárne reaktory... Dostane sa podľa vás jadro aj „bližšie k ľuďom“?

No popravde, nie som si celkom istý, či chcú bežní ľudia, aby bolo jadro moc blízko k nim (smiech), ale rozhodnutie postaviť nový blok považujem určite za správne. Máme tu všetko čo treba – infraštruktúra existuje, bola by škoda to nevyužiť. Prevádzkovanie stabilných zdrojov, ako je jadrová elektráreň, je aktuálne absolútne nevyhnutné a ešte to tak dlho bude. Ja som tiež napríklad zástancom fotovoltiky, hlavne na miestach, ako prázdne strechy priemyselných budov, nákupných a logistických centier. Lenže príliš vysoká miera penetrácie takýchto „nepredvídateľných“ zdrojov, akým väčšina obnoviteľných zdrojov energie je, spôsobuje veľké problémy v sieti. Preto stabilný zdroj, ako je jadrová elektráreň, je absolútne nevyhnutný. Čiže podľa mňa, najbližšia budúcnosť je v tom správnom energetickom mixe, kde jadro tvorí spoľahlivý a bezpečný základ.

A malé modulárne reaktory? Niekto by mi už konečne mohol povedať, čo si pod tým mám presne predstaviť. Podľa mňa netreba až tak veľa fantázie a môžeme tvrdiť, že na Slovensku ich už päť prevádzkujeme a šiesty je pred spustením. Samozrejme tak trocha žartujem, ale čo sa týka bezpečnosti a spoľahlivosti, tak štatisticky by tam tie naše bloky mali patriť. A myslím, že VUJE k tomu nemalou mierou prispieva a naďalej určite bude. No a moja úloha je teraz tomu čo najviac pomôcť.

Michal Majchrák, riaditeľ Divízie inžinierskych služieb a realizácie VUJE, a. s.