Podcast VUJE: Prečo sa model jadrových nákladných lodí na mori neujal

Podcast sledujte na našom YouTube kanáli: bit.ly/4ucDRRv 

Jadrová energia sa dnes spája najmä s výrobou elektriny. V druhej polovici 20. storočia sa však objavila aj myšlienka využiť jadrový reaktor ako pohon obchodných lodí. Vízia bola odvážna: plavidlá, ktoré by dokázali preplávať oceány bez potreby dopĺňania paliva a ponúkli by novú úroveň energetickej nezávislosti námornej dopravy.

V 50. a 60. rokoch vzniklo niekoľko projektov, ktoré mali tento koncept overiť v praxi. Hoci sa jadrové nákladné lode nikdy nestali bežnou súčasťou svetovej flotily, ich vývoj ukázal technologické možnosti aj limity tejto myšlienky.

Tejto kapitole dejín energetiky sa venuje najnovšia epizóda podcastu VUJE, v ktorej o projekte jadrových obchodných lodí hovorí Andrej Žiarovský, riaditeľ pre strategický rozvoj a medzinárodné projekty spoločnosti VUJE. Podcast približuje štyri plavidlá, ktoré sa stali symbolmi tejto technologickej ambície.

Štyri lode, ktoré testovali budúcnosť námornej dopravy

Prvým a najznámejším projektom bola americká loď NS Savannah. Vznikla v rámci programu Atoms for Peaceprezidenta Dwighta Eisenhowera a mala demonštrovať mierové využitie atómovej energie. Loď bola postavená na prelome 50. a 60. rokov a kombinovala nákladnú dopravu s reprezentatívnou funkciou – mala byť technologickou výkladnou skriňou Spojených štátov. Počas svojej služby navštívila desiatky prístavov a naplávala viac ako 800 tisíc kilometrov. 

Na americký projekt nadviazalo Nemecko, ktoré postavilo experimentálnu nákladnú loď NS Otto Hahn. Táto loď bola z technického hľadiska ešte ambicióznejšia – ako prvá na svete využívala integrovaný jadrový reaktor, v ktorom boli hlavné komponenty reaktorového systému umiestnené v jednom tlakovom telese. Loď slúžila nielen na dopravu nákladu, ale aj ako výskumná platforma pre testovanie jadrového pohonu v námornej prevádzke.

Tretím projektom bola japonská loď Mutsu. Tá mala slúžiť najmä ako výskumné plavidlo pre vedecké expedície. Projekt však sprevádzali technické problémy aj protesty verejnosti, ktoré výrazne obmedzili jej prevádzku. Po niekoľkých plavbách bol jadrový pohon z lode odstránený a plavidlo bolo neskôr prestavané na výskumnú loď s konvenčným pohonom.

Štvrtým a zároveň jediným dodnes existujúcim príkladom je ruský Sevmorput. Ide o unikátny typ plavidla – takzvaný lichterovoz určený na prepravu špeciálnych plávajúcich kontajnerov. Loď bola navrhnutá pre prevádzku v arktických podmienkach a je schopná plavby v ľade. Po období odstavenia bola v roku 2016 znovu uvedená do prevádzky a dodnes slúži na severných trasách.

Technológia fungovala, ekonomika rozhodla

Z technického hľadiska boli projekty jadrových nákladných lodí úspešné. Reaktory preukázali vysokú spoľahlivosť a umožňovali veľmi dlhé prevádzkové cykly bez výmeny paliva.

Napriek tomu sa jadrový pohon v obchodnej námornej doprave nerozšíril. Hlavnú úlohu zohrali ekonomické faktory, vysoké náklady na výstavbu a prevádzku, ale aj regulačné obmedzenia a neochota mnohých prístavov prijímať plavidlá s jadrovým reaktorom.

Vývoj zároveň priniesol alternatívne riešenia v oblasti lodného pohonu, ktoré boli ekonomicky výhodnejšie.

Má jadro na mori budúcnosť?

Hoci experiment s jadrovými nákladnými loďami neprešiel do masového využitia, myšlienka jadrového pohonu na mori úplne nezanikla. Najmä v extrémnych podmienkach, napríklad v Arktíde, zostáva jadrový pohon mimoriadne efektívny. Práve preto sa uplatňuje napríklad pri jadrových ľadoborcoch.

Nové technologické možnosti prináša aj vývoj malých modulárnych reaktorov (SMR), ktoré by v budúcnosti mohli otvoriť cestu k špecifickým aplikáciám jadrového pohonu aj v námornej doprave.

Téma jadrových nákladných lodí tak zostáva zaujímavou pripomienkou toho, ako sa pri veľkých technologických víziách stretáva inžinierstvo, geopolitika aj ekonomická realita.