Debatujeme v TA3: Atómové bomby v roku 1945 zmenili dejiny sveta. Hirošima a Nagasaki sú mementom jadrovej hrozby

Ako ich vníma udalosti spred 80 rokov dnešný svet? A čo si z nich vziať po ôsmich desaťročiach? Celý rozhovor nájdete na TA3: bit.ly/4fQyXCO a v prepise.

Na začiatku všetkého bol projekt Manhattan, vďaka ktorému vznikli dve štiepne bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki. Podľa Žiarovského je paradoxom, že najväčšou časťou projektu bola výroba štiepneho materiálu - uránu-235 a plutónia-239.

„Little Boy je uránová bomba tzv. delového typu. V princípe máme dve podkritické množstvá uránu-235, spojíme ich kvázi delovou hlavňou a po výstrele ich spojíme do jedného kritického množstva, spustíme výbuch,“ opísal vo veľkom rozhovore Andrej Žiarovský princíp prvej bomby, teda tej, ktorú zhodili na Hirošimu.

Na Nagasaki však o tri dni neskôr zhodili plutóniovú bombu Fat Man, teda Tučný muž. Žiarovský pripomenul, že okrem bomby Fat Man existoval aj Thin Man, po slovensky Chudý muž.

„Tá mala aplikovať plutónium na ten princíp delovej bomby, ktorý bol použitý pri uráne-235, avšak ukázalo sa, že toto je problematické. Technologicky nedokázali vyrobiť dostatočne čisté plutónium-239, bolo tam plutónium-240 a dochádzalo by k predčasnému spusteniu reakcie. Bolo by treba zvýšiť rýchlosť toho projektilu, ale tá bomba by už potom mala bezmála 5,5 metra,“ priblížil Žiarovský. 

Dodal, že balistické skúšky pri zhadzovaní z lietadiel ukázali, že buď sa láme vo vzduchu, „alebo jednoducho aerodemicky padá, terminologicky povedané, do plochej vývrtky.“

„A tak Edward Teller spolu s Hansom Bethem a Klausom Fuchsom prišli na alternatívny spôsob iniciácie plutóniovej bomby, takzvaným implozívnym spôsobom. Základ plutóniovej je jadro obkolesené dvomi vrstvami smerovej výbušniny a presnou načasovanou sekvenciou výbuchov sa plutóniové jadro stlačí a tak dôjde ku kritičnosti,“ opísal Žiarovský príbeh bomby Fat Man.

Projekt Manhattan

Pripomenul, že prebehol aj jeden testovací výbuch - projekt Trinity. „Po tom, čo Enrico Fermi spustil uránovú štiepnu reakciu v decembri 1942, už nikto nepochyboval o tom, že uránová bomba bude fungovať. Otázka bola, či bude fungovať implozívny systém, ktorý vymyslel Teller s Fuchsom a Bethem, a preto bol ten skúšobný výbuch Trinity. Tam sa overila funkčnosť tohto. Do poslednej chvíle vládli pochyby, či to bude fungovať.“

Tajný vedecký americký program, v rámci ktorého dala americká vláda na jedno miesto všetkých schopných vedcov, fyzikov a matematikov, viedol generál Gross. O čosi známejší - Robert Oppenheimer - viedol vedecký tím, ktorý samotnú bombu skonštruoval.

„Paradoxne najväčšie prostriedky a najväčšie množstvo ľudí bolo dedikovaných na výrobu štiepneho materiálu,“ pripomenul Žiarovský a doplnil, že projekt Manhattan zahŕňal celý komplex operácií a ďalších projektov, ako napríklad projekt Alberta.

„To je projekt, ktorý práve mal vymyslieť taktiku a spôsob nasadenia týchto bômb, pretože tá bomba mala inú balistiku, než mali všetky ostatné bomby,“ doplnil Žiarovský a spomenul aj projekt Silver Plate, ktorý spočíval v úprave lietadiel B-29 tak, aby boli schopné niesť atómovú bombu. 

Zásadné rozhodnutie

Presuňme sa do roku 1945 - Japonsko odmietlo kapitulovať a Američania pravdepodobne počítali s tým, že pri obsadení Japonska by prišli až o milión vojakov. Podľa jadrového energetika prebiehajú v USA po vojne rôzne diskusie.

„Bolo to oprávnené? Nebolo? Úprimne povedané, z pohľadu Američanov veľmi nebolo čo riešiť. Mŕtvi, padlí v boji, ďalších 600-tisíc zranených. Len konzervatívne odhady pri operácii Downfall, čo mal byť výsadok na japonských ostrovoch, hovorili o 500-tisícoch mŕtvych a 1,5 miliónoch zranených. Takže z pohľadu amerických vojakov a rodín amerických vojakov nebolo čo riešiť. Ja si trošku odvážne dovolím tvrdiť, že atómové bomby boli menšie zlo aj pre Japoncov,“ povedal Žiarovský.

Pripomenul, že málo známou skutočnosťou je to, že najničivejším náletom v histórii nebolo zhodenie atómových bômb, ale konvenčný nálet na Tokio z noci z 9. na 10. marca 1945. Pri nálete a následnom požiari vtedy padli státisíce ľudí.

„Tie odhady nikdy nejdú pod 100-tisíc ľudí a horné odhady sú až niekde na 140-tisícoch. Curtis LeMay (veliteľ strategického letectva v oblasti Pacifiku) spustil ofenzívu, ktorá do zhodenia atómových bômb stála Japoncov asi pol milióna ľudí. Keby neboli atómové bomby, tá ofenzíva by bola pokračovala,“ doplnil.

Sedemtisíc stupňov

Vieme, že bomba nad Hirošimou vybuchla vo výške 580 metrov, tá nad Nagasaki vo výške 503. Prečo však vybuchli vo vzduchu? „Je to jednoducho kvôli šíreniu sa energie z toho výbuchu. Bolo vypočítané, že toto je optimálna výška, pretože pri tom jadrovom výbuchu vzniká tzv. fireball (ohnivá guľa). To je ten priestor, kde fakticky prebieha reakcia. Aj keď paradoxne, a to treba spomenúť, pri tom ,malom chlapcovi‘ tam bolo 64 kilogramov uránu-235, obohateného na 83 percent. Výbuchu sa zúčastnil necelý kilogram,“ povedal analytik a dodal, že zvyšok bol rozmetaný výbuchom do priestoru. Žiarovský doplnil, že výbuch v Hirošime zodpovedá približne 16 kilotonám klasickej výbušniny TNT, v Nagasaki to bolo 21 kiloton.

„Ten výbuch bol štyrikrát silnejší ako bombardovanie Drážďan. Už bolo povedané, že zóna ničenia bola cca tri kilometre v priemere. Zóna smrti, v ktorej skutočne prežilo len zopár ľudí, ktorí mali to šťastie, že boli v suteréne za silnou stenou, bola asi 1,5 kilometra, kde skutočne nezostalo fakticky stáť nič a neprežil prakticky nikto. Najmä ten dopad bol veľmi ničivý, pretože treba povedať, že útok na Hirošimu vyšiel takmer ideálne,“ povedal a doplnil, že miesto trafili s presnosťou na 240 metrov.

Čo sa mohlo pokaziť, to sa pokazilo

Pri Nagasaki to bolo komplikovanejšie. Bomba vybuchla tri kilometre od optimálneho miesta zhodu, ktorý bol naplánovaný.

Žiarovský priblížil, že útok na Hirošimu išiel až na drobnosti podľa plánu - napríklad výbuch nasnímali kamerou prepašovanou do lietadla a nie oficiálnymi, pretože tie zlyhali. Pri Nagasaki bola situácia iná, pretože „čo sa pokaziť mohlo, to sa pokazilo.“

„Záložné čerpadlo na lietadle Bockscar. Nepodarilo sa stretnúť so sprievodnými lietadlami, ktoré mali práve zabezpečiť meranie a snímanie. Keď prileteli, primárnym cieľom bola Kokura,“ menoval Žiarovský.

Kokura bola v ten deň pod mrakmi napriek tomu, že meteorologický nálet ukázal, že nie je. „Keďže bol zaznamenaný pohyb amerických lietadiel vo vzduchu, deň predtým bol nálet na oceliareň Yahata, ktorá je asi desať kilometrov od Kokury, tak pece a kotolne, ktoré zostali v prevádzke, okamžite začali spaľovať decht, aby zadymili celé územie. Takže keď priletel Bockscar nad Kokuru, ona bola 70 percent pod dymom. Rozhodnutie bolo preletieť nad Nagasaki, nad záložný cieľ, to je 200 kilometrov,“ priblížil.

Doplnil, že nad Nagasaki bolo čiastočne zamračené, no „zámerný bod“ sa im podarilo nájsť. „Ale keďže lietadlo malo pokazené záložné čerpadlo, boli natenko s palivom, takže neopakovali nálet a zhodili to pri prvom pokuse. Preto im to ušlo o tri kilometre.“

Zabezpečujú zdržanlivosť

Čo si z toho obdobia môžeme zobrať? A je možné, aby sa mocnosti zbavili jadrových zbraní?

Žiarovský doplnil, že práve jadrové zbrane „už od čias konca 2. svetovej vojny cez celú studenú vojnu efektom zaručeného vzájomného zničenia zabezpečujú zdržanlivosť svetových politikov. Vďaka tomu Európa aj Severná Amerika, to znamená veľká časť východnej a západnej pologule, žijú v mieri.“