Riaditeľ pre rozvoj a medzinárodné projekty Andrej Žiarovský v profilovom rozhovore potvrdzuje líderstvo: Vo VUJE máme špičkových odborníkov čo vedia, že je nevyhnutné napredovať

Európska komisia schválila zaradenie jadra a plynu do tzv. taxonómie, teda medzi čisté zdroje energie, šetrné ku klíme. Ako sa to na medzinárodných fórach s lídrami svetovej energetiky hodnotí?

Je to predovšetkým veľmi dôrazný signál finančnému a bankovému svetu, že „doba vyhnanstva“ jadrovej energetiky sa skončila a jadro je aj z pohľadu trvalo udržateľného rozvoja vhodným odvetvím k investovaniu. Stojí za pozornosť, že práve tento signál je príčinou odporu časti lobistov zastupujúcich výrobcov OZE, pretože, nezanedbateľná časť zdrojov z globálneho investičného a finančného koláča bude určite presmerovaná do jadrovej energetiky. Dá sa predpokladať, že to bude najmä do implementácie technológií SMR.

Tu je potrebné neustále zdôrazňovať, že otázka rádioaktívnych odpadov, ktorá je jadru vytýkaná ako jeho slabosť, je v skutočnosti jeho silnou stránkou. Žiadne iné odvetvie výroby elektrickej energie a priemyselnej činnosti všeobecne, nemá tak dôkladne a precízne spracovanú problematiku bezpečnosti, spracovania, či ukladania svojich odpadov, ako práve jadrová energetika.

Jadrová energetika zostáva synonymom technologického progresu a stabilnou súčasťou energetického mixu budúcnosti. Takto to znie profesionálnym svetom.

Áno. Jadrovú energetiku vidíme - aj v svetle ostatných udalostí, akými sú geopolitické turbulencie, zdražovanie energií, hrozba klimatických zmien a súvisiacich ekologických aspektov - ako jednoznačne perspektívnu. Pokiaľ si máme v Európe zachovať možnosť trvalého udržateľného rozvoja a prosperity, bez jadrovej energetiky to jednoducho nepôjde.

Rozoberme to na drobné.

Éra fosílnych palív sa zjavne chýli ku svojmu záveru. Uhlie je toxické z hľadiska uhlíkovej stopy, zemný plyn generuje neprijateľné geopolitické riziká a zásoby ropy už ľudstvu dlho nevydržia. Vodná energia je síce prijateľným a akceptovaným zdrojom, ale možnosti jej kapacitného rastu sú tu v Európe výrazne obmedzené – a síce v menšej miere ako ostatné obnoviteľné zdroje, ale predsa len tiež do značnej miery závisí od počasia a klimatických podmienok.

Energia z jadra tak zostáva jedinou reálnou a trvalo disponibilnou energiou, ktorej výroba nie je limitovaná ani dostupnosťou primárneho zdroja (uránu), ani závislosťou od počasia či klimatickej situácie. Výzvou dneška sa tak stáva symbióza jadra a od počasia závislých obnoviteľných zdrojov.

Čo je vaším pracovným cieľom?

VUJE je lídrom v oblasti jadrovej bezpečnosti, spúšťania a vyraďovania jadrových zariadení technológie VVER. Strategickým zámerom spoločnosti v najbližšom období je preniknúť s našimi schopnosťami a know-how aj za hranice technológie VVER, a nesmieme zabudnúť ani na dramaticky rozvíjajúci sa trh malých modulárnych reaktorov SMR.

Sme na zavádzanie nových technológií v Európe pripravení tak ako je tomu v Spojených štátoch Amerických?

V strategickom plánovaní svojho energetického mixu budúcnosti sú Spojené štáty americké nepochybne ďalej, než sme v súčasnosti my v rámci Európskej únie, ale ani tam ten proces ešte nedospel do finálneho štádia. Určite však môže byť pre nás inšpirujúce, ako americkí kolegovia zamýšľajú distribuovať výstavbu nových zdrojov medzi OZE, tradičné „veľké“ reaktory a nastupujúce SMR.

Deklarovaným strategickým cieľom EÚ je základné rozdelenie energetického mixu v pomere 80% OZE versus 15% jadro (5% zostáva pre ostatné zdroje). Tento prístup nepochybne vygeneruje veľké nároky na systémy regulácie elektrických sietí, ale na druhej strane môže byť práve tým impulzom, ktorý urýchli vývoj a implementáciu novej generácie jadrových energetických zariadení.

Ste najnovším členom top manažmentu, riaditeľom pre rozvoj a medzinárodné projekty VUJE, spoločnosti, čo si zakladá na vysokých nárokoch v personálnej politike. Je to výzva?

Výzvy prijímam ochotne už od začiatku nielen profesionálnej kariéry. Zrejme to je dané tým, že patrím ku generácii, ktorá do pracovného procesu vstúpila krátko po Nežnej revolúcii, keď sa mladým ľuďom otvárali dovtedy netušené možnosti. Nebol potrebný výsluhový vek (úsmev) a aj vďaka tomu som bol v jednej chvíli najmladším generálnym riaditeľom správy/sekcie civilného letectva, tzv. DGCA, na svete.

Pracovať pre takú renomovanú spoločnosť ako VUJE je výzvou samo o sebe. Mám za sebou skúsenosti z práce v korporátnych štruktúrach aj v súkromných spoločnostiach. Po prvých mesiacoch práce „na Okružnej v Trnave“ si dovolím konštatovať, že VUJE, ako spoločnosť disponujúca veľmi širokým portfóliom aktivít a podnikajúca v tak sofistikovanej oblasti akou jadro je, si vo svojej firemnej kultúre pragmaticky udržiava precíznosť a procesnú štrukturovanosť, vlastnú korporátnemu štýlu riadenia, ale súčasne, vďaka svojej privátnej vlastníckej štruktúre, si uchováva vysokú akčnosť a flexibitu v rozhodovacích procesoch.

Aká bola vaša cesta k energetike? Začali ste študovať na námornej akadémii. Boli spoločným menovateľom turbíny?

Áno, dalo by sa to aj tak povedať. Vysokoškolské štúdium som započal na inštitúte námorného loďstva v Odese a v dnešnom Sankt Peterburg. Medzitým prišla nežná revolúcia a jednou z prvých obetí nešťastne zrealizovanej privatizácie sa stala Československá námorná plavba a krátko po nej aj komárňanské lodenice, kde som chcel po štúdiu pracovať. Po návrate do vtedy ešte pár mesiacov existujúceho Československa som pokračoval v štúdiu na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity a pri výbere študijného odboru skutočne zohrala veľkú rolu skutočnosť, že lodné pohonné jednotky ako aj letecké prúdové motory a „suchozemské“ elektrárne majú jeden spoločný znak, a tým sú práve turbíny, ktoré ma veľmi zaujímali.

Po absolvovaní štúdia na katedre tepelnej energetiky som prvých 8 rokov pracovnej kariéry pracoval v civilnom letectve. Počas vojenskej služby v našich vzdušných silách som ešte stihol absolvovať školu pre dôstojníkov v zálohe. Až potom som zakotvil v energetike. Prešiel som seniorskými managerskými pozíciami korporátnych štruktúr spoločností ČEZ, Enel a Alstom.

Andrej Žiarovský má v pracovni viac než 2500 kníh. Sú prevažne v anglických, českých, ruských, nemeckých a aj pár poľských origináloch, keďže historickej a technickej literatúry v slovenčine mnoho nevychádza. Nový riaditeľ VUJE, a. s., pre rozvoj a medzinárodné projekty je ale spoluautorom a autorom rovno troch.

Vojenská história a letectvo, to všetko súvisí podľa vašich článkov a kníh aj s rodinou genézou.  

Občas s nadhľadom hovorievam, že história popri našom rode nepretiekla len tak bokom, ale moji predkovia si ju museli odžiť na vlastnej koži (úsmev). Prapradedo a dvaja pradedovia prešli počas prvej svetovej bojmi na ruskom aj talianskom fronte. Pradedo Juraj bol „scharfschütze“ (predchodcovia dnešných ostreľovačov) a prežil krutú sériu zimných bitiek v Karpatoch, ofenzívu Gorlice-Tarnów aj Brusilovovu ofenzívu, ktorá sa stala osudnou jednému z jeho bratrancov.

Počas Slovenského národného povstania sa môj starý otec ocitol priamo v centre diania, na hlavnej povstaleckej leteckej základni Tri Duby. Môj rod pochádza z dediny Župkov, v Kľakovskej doline, ktorá sa po potlačení Povstania stala operačným priestorom viacerých partizánskych skupín. V nedeľu 21. januára 1945 dolinu prepadlo nemecké Einsatzkommando 14 patriace k Abwehrgruppe Edelweiss. Všetky štyri v doline sa nachádzajúce dediny boli do tla vypálené a mužov z dedín Kľak a Ostrý Grúň nacisti brutálne postrieľali. Môjmu starému otcovi a pradedovi sa takmer zázrakom podarilo pod paľbou z doliny uniknúť. Starý otec mal našťastie pár týždňov pred tragickými udalosťami neblahé tušenie a prezieravo poslal starú mamu a prababku k príbuzným do neďalekej Novej Bane.

Otec v auguste 1968 vojenčil u 33. protitankovej brigády v Lešanoch a v kritickú noc bol veliteľom stráže posádkového muničného skladu. 33. brigáda bola jednou z iba dvoch vyšších jednotiek československej armády, ktorú sa vďaka rozhodnému konaniu jej veliteľa, Sovietskej armáde nepodarilo obsadiť a odzbrojiť.

Vyrastal som na rozprávaní o Povstaní, oboch svetových vojnách, o tzv. rozkulačovaní v päťdesiatych rokoch a udalostiach roku 1968. O históriu sa aktívne zaujímam od svojich 12-tich rokov. Mojimi detskými hrdinami boli admirál Horatio Nelson, moreplavci Francis Drake a Fernando Queiros, či jediný námorný kapitán slovenskej národnosti v radoch rakúsko-uhorského loďstva, Július Juraj Thurzo. Tak som sa postupne dopracoval k histórii 19. a 20. storočia. A pri tom som už zostal.

Lietadlo, pamiatka na starého otca Andreja Žiarovského Jána, piateho nositeľa tohto mena v rode Žiarovských, je symbolom rodinnej histórie. Ján Žiarovský bol počas SNP priamo v centre diania, na hlavnej povstaleckej leteckej základni Tri Duby. Na stenách pracovne sú okrem portrétu M. R. Štefánika prevažne rodinné historické snímky.

Historický prehľad je veľkou devízou aj v rámci networkingu. Tak ako všetci oceňujeme rozprávanie sa v národnom jazyku, ešte viac oceňujeme znalosti histórie našich krajín.

Áno, to je skutočne veľká pravda. Zahraniční partneri vedia oceniť, keď sa s nimi viem porozprávať o ich vlastnej histórii. Vidím to napríklad aj u našich francúzskych a nemeckých kolegov. Ešte v časoch nedávno minulých mi znalosť histórie výrazne pomáhala prelamovať ľady pri rokovaniach v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Stáva sa, že partnerom viem priblížiť aj také udalosti ich vlastných dejín, o ktorých dovtedy nevedeli.

Moje znalosti z námorného vojenstva a láska k námorným dejinám mi napríklad nedávno veľmi výrazne pomohli nadviazať priateľský vzťah s vplyvným a uznávaným odborníkom v oblasti jadrovej energetiky, ktorý bol v minulosti vyšším dôstojníkom US Navy a slúžil ako veliteľ reaktorovej sekcie na atómových ponorkách triedy Sturgeon.

Ktoré krajiny okrem Slovenska a Česka považuje pre spoločnosť VUJE za teritórium rozvoja svojich činností?

Samozrejme, v prvom rade sú to tie susedné krajiny, ktoré prevádzkujú jadrové reaktory VVER. Našimi najbližšími stabilnými partnermi sú preto Česká republika, Maďarsko a Ukrajina. Ako som už ale uviedol, chystáme sa robiť ďalšie kroky vpred a rozširujeme naše aktivity na Francúzsko, Nemecko a Taliansko, s ktorými už spolupracujeme alebo spoluprácu pripravujeme.

Veľmi dôležitým objektom nášho záujmu sú krajiny, ktoré majú ambíciu vstúpiť do jadrového klubu, ako napríklad Poľsko.

Pre mňa je však najzaujímavejším a veľmi potešiteľným zistením, že väčšina krajín už opätovne vníma nevyhnutnosť jadrových technológií a začínajú to už aj implementovať do svojich energetických plánov.

Verím preto, že sme na dobrej ceste.